(18 septembre 1915 Suchá nad Parnou - 22 décembre 2002 Bratislava), traducteur, théoricien de la traduction littéraire, comparatiste littéraire et linguiste.
Blahoslav Hečko est l’une des figures emblématiques de la traduction littéraire slovaque dans le domaine des littératures italienne et française.
Il traduisait sporadiquement des littératures roumaine, russe et tchèque. Il fut le premier traducteur littéraire reconnu en tant qu’auteur uniquement pour son activité de traduction.
Il se spécialisa notamment dans la traduction des textes dramatiques et des ouvrages satiriques et humoristiques.
Hečko est considéré comme un spécialiste, reconnu dans le contexte international, dans l’œuvre de Carlo Goldoni dont il traduisit une trentaine des comédies entre 1954 et 1995. Il rédigea plusieurs essais sur Goldoni et se consacra également à l’étude de la réception de Goldoni en Slovaquie. Parmi les dramaturges italiens traduits par Hečko, on compte Aldo De Benedetti, Ugo Betti, Eduardo de Filippo, Dario Fo, Luigi Pirandello et d’autres. Du théâtre français, il traduisit surtout Molière, Feydeau, Giraudoux, Salacrou, Obaldia, etc. Parmi les chefs-d’œuvre de son travail de traducteur se trouve la traduction du roman Clochemerle (Zvonodrozdovo) de Gabriel Chevallier qui a connu plusieurs rééditions (1958, 1967, 1977, 1983, 1995) ainsi que la traduction de Zazie dans le métro (Zazie v metre) de Raymond Queneau, publiée en 1972 et en 1996. Parmi les auteurs on trouve Balzac, Bazin, Giono, Mirabeau.
Certaines de ses traductions furent mises à l’index, trilogie des essais religieux de N. Salvaneschi Tajomstvo lásky, Tajomstvo bolesti, Tajomstvo viery ainsi que le drame de J. Giraudoux La guerre de Troie n'aura pas lieu (Trójska vojna nebude).
Blahoslav Hečko prouva ses qualités de traducteur également dans le domaine de la traduction pour enfant (G. Rodari, L. Capuano, M. D’Orto).
Comparatiste littéraire et linguiste averti, Hečko est l’auteur d’un ouvrage exceptionnel Nehádžte perly sviniam (1994, Ne jetez pas de perles aux pourceaux, dans lequel il compare des proverbes, dictons et adages en maintes langues. Ses expériences de traduction littéraire l’inspirèrent pour rédiger le livre Dobrodružstvo prekladu (1991, L’aventure de la traduction) dans lequel il résume ses méthodes traductives et la genèse de ses traductions. Il s’adonne aussi à l’analyse des problèmes concrets qu’il rencontra dans son travail. En tant qu’auteur d’essais sur la littérature, de maintes postfaces dans les traductions, en tant qu’éditeur et organisateur de la vie littéraire en Slovaquie, il contribua de manière importante à la qualité de la traduction littéraire, surtout dans le domaine du théâtre (dans les années 1949-1969, il travailla comme le directeur de l’agence théâtrale Diliza où il créa la rédaction et la collection de la traduction théâtrale).
On peut caractériser sa méthode de traduire comme ethnocentrique car il privilégie le contexte linguistique de cible pour transmettre toute les valeurs sémantiques et celles d’effets des textes humoristiques, des jeux de mots, de valeur sémantique des noms propres, des dialectes.
Par l’adaptation des noms, des noms des lieux et par introduction des dialectes de la langue slovaques dans ses traductions, il tend vers la sur-traduction et la traduction libre.
Blahoslav Hečko a Viliam Turčány: Dialógy
Blahoslav Hečko [Viliamovi Turčánymu]:
Pred siedmimi rokmi sme sedeli v bratislavskej Grandke (1) dvaja. Ján Sedlák a ja. Literárny kritik, profesor, pedagóg s niekoľkými vzácnymi vedeckými prácami, prekladateľ z francúzštiny a najmä z poľštiny. V tom čase mal za sebou prvú úspešnú prózu, roman Vzrušenie.
Rozprávali sme o stúpajúcom trende pôvodnej slovenskej prózy a potom sme sa zákonite ponorili do mútnych vôd prekladateľskej problematiky.
“Slávo, máš obrovské prekladateľské skúsenosti, vieš vtipne narábať so slovom,
Zvonodrozdovo (2) je lepšie v tvojom preklade ako v origináli; slovom, máš zmysel nielen pre humor, ale aj humor pre zmysly… Čím dlhšie ťa počúvam – a počúvam ťa už vyše dvadsať rokov – tým väčšmi sa presvedčujem, že by si mal napísať knižku, vieš, takú knižtičku s osobným prekladateľským vyznaním, dačo podľa Musseta, Confession d’un enfant de la traduction… Nebabri sa už toľko s prekladmi… Ty už lepšie prekladať nebudeš…”
Ja už lepšie prekladať nebudem… Krásne hodnotenie…
Ale kocky boli hodené, keď diplomantka Vierka Bednáriková napísala na záver diplomovej práce o mojom preklade Zvonodrozdova :
Ak budeš celý život prekladať,
Nebudeš nikdy prekladaný! (Blaise Pascal)
Krásne oxymoron, zhustená metafora, paradox. Paradox hoden gréckej sofizmy o obesencovi a utopencovi: Môžem si vybrať. Ale taký je už život – ba aj sen o ňom.
Aby ma mohli teda “prekladať”, pustil som sa do pôvodnej knižky, ale znova o prekladaní. Dlho mi to trvá, […].Ale ja vravím, že každá autobiografická knižka, ak má za dačo stáť, vzniká aspoň päť rokov. A v mojom Dobrodružstve prekladu bude naozaj veľa autobiografických prvkov. Uprostred najlepšieho zastihol ma však horoskop v talianskej mutácii Burdy (3): “Pozor, hrozí vám veľké nebezpečenstvo priveľkej uvážlivosti. Darilo by sa vám lepšie, keby ste sa zbavili zlozvyku robiť všetko dokonale (možno tam bolo chcieť robiť všetko dokonale). Život nie je hra na dokonalosť! Dokonalá je iba smrť. Prestaňte sa konečne hrať! Mali by ste pridať do kroku a úspech sa dostaví. A nezabúdajte, že mate priateľa, ktorý vám môže vyeľmi pomôcť. Správajte sa k nemu srdečnejšie ako doteraz…”
Vilko, krajan, rodák putujúci “podľa vôd a voľných polí” (4), pred piatimi rokmi som bral doslova Sedlákove slová: “Ty už lepšie prekladať nebudeš” a začal som kovať osnovu “dobrodružstva”. Pri tomto kovaní som si rovnicou o jednej neznámej, a na to stačí trojčlenka, vyrátal, že tým priateľom, ktorý kuje michelangelovské verše, si ty.
(1) Kaviareň Grand;
(2) Clochemerle de G.Chevallier;
(3) taliansky módny časopis;
(4) kniha eseji, poézie a prekladov V.Turčányho.
in Bratislava, Slovenské pohľady, 99, 1983, n°9, p.5-6.
Umenie prekladu ako výraz ľudskej skúsenosti a tvorivosti
LADISLAV FRANEK
Predstaviť slovenskému čitateľovi prekladateľskú osobnosť Blahoslava Hečku by znamenalo redukovať jeho mnohostranný odkaz na suchú definíciu, bez výstižných a zriedkavo bežných atribútov. Platilo by to napokon aj o okruhu jazykov, s ktorými Hečko dosiaľ prichádzal do styku, a to nielen ako zasvätený sprostredkovateľ ich špecifických hodnôt, ale aj ako osobito erudovaný znalec literárnokritického zamerania. Odráža sa to jednak v pestrosti autorských typov, ktoré si B. Hečko vyberá na preklad, jednak v žánrovej rozmanitosti, i keď pri sústredenejšom pohľade nám, prirodzene, neuniknú jeho obľúbené zjavy a žánre. Goldoni, Pavese, Boccaccio z talianskej, Moliére, Rolland, Chevallier či Bazin z francúzskej literatúry, nehovoriac o celom rade slovanských spisovateľov stelesňujúcich akési nevyhnutné pozadie ojedinelej symbiózy, výrazne presahujúcej na pohľad úzku zacielenosť prekladateľskej práce.
Koniec koncov, už Hečkov záujem o také literárne žánre, v ktorých by sa mohol naplno uplatniť jeho tvorivý duch a vynachádzavosť (mám na mysli predovšetkým novelu a drámu), svedčí o hlboko humanistickom založení umelca, jeho spätosti s ľudovými, tradíciou utváranými zdrojmi inšpirácie. Stručne to možno charakterizovať aj tak, že u B. Hečku už vopred jestvuje bohatá životná skúsenosť a intuícia. Vyvierajú v prvom rade zo zmyslovo i rozumovo vnímanej existencie človeka ukotveného vo vidieckom prostredí. Vzťah k prírode sa tu snúbi so znalosťou mnohorakých podôb života ľudu, jeho zvykov alebo obyčají, v čom sa nakoniec odzrkadľuje aj jeho odveká múdrosť, pracovitosť, no i dobrosrdečný humor a optimizmus. Myslím si, že práve spomenuté vlastnosti tvoria nezastupiteľné jadro Hečkovej prekladateľskej koncepcie. Preto sa v jeho úvahách o prekladaní, ktoré takmer pravidelne presahujú rámec jednotlivého spisovateľa a zasahujú do širokého priestoru medzijazykových a medziliterárnych vzťahov a súvislostí, sotva stretneme s úsilím vytvoriť nejaký absolútny model poetiky umeleckého prekladu. Zjavne na to vplývalo aj obdobie, keď Hečko po prvý raz, začiatkom šesťdesiatych rokov, vstúpil do literatúry ako prekladateľ. Je pochopiteľné, že tak ako to bolo povedzme u Jozefa Felixa alebo Viliama Turčányho, v tom čase vyrastajúci prekladateľ nadobúdal celkom inú erudovanosť, než akú mu neskôr ponúkal prekvitajúci scientizmus, ktorý v mnohom celkom zákonite odhliadal od pozície tvorivého subjektu a jeho živej skúsenosti.
Treba povedať, že tvorivý subjekt je v Hečkovom chápaní nositeľom výsostne individuálnych hodnôt, predpokladom ich uplatnenia je kritický postoj, vnútorné zaujatie, neprestajné zvažovanie problémov dotýkajúcich sa ľudského vnútra, duchovnej a zároveň materiálnej podstaty života. Bolo by pritom omylom tvrdiť, že ide o akési pasívne kopírovanie skutočnosti, akoby automaticky prenášané do literárneho diela. Ako B. Hečko prízvukuje na nejednom mieste, vlastným zmyslom literatúry je presahovať hranice bežného života a pomocou metaforiky a symboliky ukazovať jeho pravdivú tvár. S tým súvisí prvoradé miesto, aké u Hečku zaujíma kategória krásna, lebo len esteticky nosnou tvorbou môže vynikajúci spisovateľ naplniť svoj cieľ - prekračoať medze konkrétnej skutočnosti a nastavovať jej plnohodnotné zrkadlo.
Z toho sa rodí ďalší dôležitý aspekt prekladateľovho prístupu. Je ním rešpektovanie tvorivej slobody, schopnosti prenikať do tabuizovaných podôb prostredia, v ktorom umelec žije, „odklínať" ich navonok statickú nemennosť alebo dogmatickosť. To len potvrdzuje, že u Hečku, honosiaceho sa panteistickým pohľadom na svet, jednostaj dominuje odvaha prehodnocovať platné normy, nazerať na ne s úsmevným humorom, s nevšednou, zmyslovo šťavnatou erotickosťou, odporujúcou akémukoľvek puritanizmu, či už životnému alebo jazykovému. Vedomie dvojznačnosti alebo mnohoznačnosti života mu vďaka tomu otvára priestor na vyjadrenie kladných a zároveň záporných stránok ľudskej existencie. „Humor je soľ života a literatúry," príznačne tvrdí Hečko vo svojej prakticko-teoretickej knihe Dobrodružstvo prekladu.
Niet pochýb o tom, že od podobného kréda sa odvíjajú všetky navzájom späté zložky prekladateľského procesu. Prechod od priamej životnej skúsenosti k jej odrazu v umeleckej reči je preto u Hečku poznamenaný úsilím o čo najväčšiu komplexnosť či celistvosť. V popredí stoja, prirodzene, výrazové, štylistické alebo rétoricko-figuratívne prostriedky, ktoré sú výrazom priamejšej väzby na pramene ľudovej i umeleckej reči: príslovia, porekadlá, floskuly, slovné hry a kalambúry sú nevyčerpateľnou pokladnicou toho, čo prežíva v ustálenej forme, ale aj neohraničenej možnosti tvorivo domýšľať alebo dokresľovať ich podobu v tom-ktorom jazyku. Odtiaľ je už len krok k tesnej „syntaxi" medzi originálom a prekladom, medzi kontextom cudzej a domácej literatúry. Ani v danom smere B. Hečko nechce byť jednostranný, konfrontáciu „my" a „oni" preto zakladá na vzťahu autora k domácim rečovým zvyklostiam, alebo jeho poetiky, dozaista život a dynamicky vnímanej, k širokému spektru otázok vzťahujúcich sa na tematicko-ideovú alebo symbolicko-metaforickú rovinu diela. Plodne pritom využíva aj poznatky čerpané zo slovníkov, encyklopédií, výrokov jednotlivých autorov, aby sa potom ich výraz či štylistické postupy pokúsil osvetliť na čo najširšom základe. Sceľujúcim prvkom, nesporne prameniacim zo vzácne harmonického cítenia prekladateľa-hudobníka (B. Hečko je všeobecne známy ako výborný huslista), je bezprostredný vzťah zvuku a významu. Ináč povedané, súhrou eufónie a sémantiky možno vlastne dospieť k tomu, že sa hľadanie vhodných prekladateľských riešení oslobodí od zaužívaných klišé alebo schém. Prvotná úloha vnuknutia, inšpirácie, nehatenej rušivým racionálnym imperatívom alebo povrchnou normatívnosťou, sa však nemôže zaobísť ani bez konkrétnych vedomostí o všeobecnej povahe zvukov a ich uplatnení v jednotlivých jazykoch.
Tak sa vlastne dostávame k samej podstate Hečkových kritických úvah o prekladateľskej práci; konkrétna poetika autora sa uňho totiž vynára na pozadí teórie, vlastná tvorivá prax hľadá súbežnú oporu vo všeobecných poznatkoch o fungovaní reči ako osobitého systému s celým súborom špecifických zákonov a pravidiel. [...]
Nemožno sa [...]preto čudovať, že Hečkove úvahy o prekladateľskej práci neraz vyznievajú ako oslava materčiny, lebo naslovovzatý umelec má zakaždým naporúdzi také prostriedky, ktorými môže do istej miery kompenzovať napríklad aj príslovečnú mnohoznačnosť francúzskeho slova. V oblasti lexiky, v osobitosti gramatiky a štylistiky, napríklad aj pri porovnaní s navonok blízkou češtinou, má slovenčina už od dávnych čias zaužívaný a zároveň otvorený úzus; prichádza vhod aj pri prekonávaní zdanlivo neriešiteľných úskalí literárneho textu. Pravda, vedomie „všetkých eventualít pri prekladaní“, na čom vlastne stojí Hečkova prekladateľská metóda, prináša tiež ďalšie cenné postrehy či podnety pre vskutku dobrodružnú prácu s prekladom. Z množstva nastolených problémov sa žiada spomenúť ústrednú Hečkovu tézu o „tvorbe v jazyku", uplatňovanú so zreteľom na domáci kontext, užitočné poznatky o rozdielnej hustote slov v jednotlivých jazykoch, o významnej úlohe rytmu, o postupoch smerujúcich k čo najúspornejšej forme substitúcií, k vyhýbaniu sa opisom, nenáležitým perifrázam a podobne.
Treba opätovne zdôrazniť, že u B. Hečku ide do značnej miery o rehabilitáciu literárneho jazyka ako prostriedku sui generis, v ktorom sa pochopiteľne nemôžu neodrážať ani kultúrne špecifiká príslušného prostredia alebo krajiny. Pri čítaní Dobrodružstva prekladu nadobúdame neklamný dojem, že napriek tušeniu „univerzálnych príznakov kultúr" sa autor netají presvedčením, že ich konkrétna realizácia sa rôzni v závislosti od celého radu vnútorných a vonkajších okolností. V znamení otvorenosti, nevyčerpateľnej kombinatórnosti postupov, k tomu pristupuje vedomie živej podstaty reči, jej organickej spojitosti s prírodnými determinantmi ľudskej existencie.
in Bratislava, Revue svetovej literatúry; 1999, n°3, pp.164-166, skrátené.