(24 février 1928 Suchá nad Parnou), poète, traducteur littéraire, chercheur en  littérature.

Viliam Turčány qui traduit du latin, des langues italienne, française, allemande, russe, tchèque, 

est considéré comme la personnalité éminente de la traduction poétique slovaque contemporaine. Ses premiers textes poétiques publiés furent les Balades et romances, traduction du tchèque vers le slovaque des poèmes de Jan Neruda en 1955. En 1947, il  signe le manifeste du groupe sous-réaliste des poètes de  Trnava et en 1957, il publie son premier recueil de poésies datant des années 1946-1956 (Jarky v kraji). S’en suivent 10 publications de ses poésies, plusieurs recueil de poésies, 6 livres théoriques et des essais où l’auteur marie ses réflexions littéraires, ses poésies et traductions poétiques.

Il cultive la symbiose du talent d’un poète, d’un grand connaisseur de la langue et de la littérature slovaques, d’un traducteur littéraire, d’un chercheur en littérature et d’un théoricien littéraire qui consacre la majorité de son travail aux questions de  la versification.

Il est spécialisé notamment en traduction poétique de la littérature de l’Antiquité (Virgile - Bucoliques 1993, Ovide – choix des textes 1980),  du Moyen Âge et de la Renaissance  (la poésie des troubadours, de l’Ecole sicilienne et toscane, de  la Pléiade).  Parmi les chefs-d’œuvre de ses traductions figurent celles de Dante (1958, Vita nova - Nový život – en collaboration avec J. Felix ; Divine comédie – Enfer, Purgatoire, Paradis - Božská komédia - Peklo, 1964, Očistec, 1982, Raj, 1986 – les deux premières parties en collaboration avec J. Felix), de Pétrarque (1968, 1978 ; en 1974 il publia l’ouvrage théorique sur Pétrarque – Petrarcov vavrín – pour lequel il traduisit presque 2000 vers de P.), de Boccace, Michel-Ange (1963, 1975), Ronsard (1971),  Prudhomme (1980) et autres sans oublier la traduction du Cantique des cantiques (2000 en collaboration avec K. Gábriš).

Il se consacra également à la traduction pour enfant (traductions-adaptations d’Ovide – Métamorphoses 1980 et de Virgile –  Aeneas 1981 ; Gianni Rodari, Josef Lada, Vladimir Maïakovski et autres) laquelle il considère comme indispensable pour l’horizon de l’enfant.

Une partie importante de son travail de chercheur  s’oriente vers le poète slovaque et traducteur littéraire Ján Hollý. L’étude de sa poésie amena V. Turčány à la traduction intralinguistique et ses problèmes théoriques. Il traduisit Ján Hollý du slovaque du 19e siècle vers le slovaque contemporain.

La méthode traductive de V. Turčány repose sur le choix  intentionnel du texte qui est transposé dans la culture et la littérature d’arrivée avec toute une époque et tout un contexte de départ  nécessaire et accompagné des études approfondies ainsi que des analyses et interprétations textuelles du traducteur. L’auteur choisi d’une époque et d’une école ne reste pas seul et est bientôt accompagné des autres poètes de l’époque traduits. Turčány traducteur insiste sur la prise en considération et  « la connaissance du moment propice du  traduire  pour pouvoir enrichir  la littérature d’arrivée par la traduction ». Il oriente son choix vers « les ouvrages du passé indispensable pour notre présent ». Dans la traduction poétique, il considère comme le principe du traduire  le rythme du poème. Dans cette question, il partage la conviction d’Henri Meschonnic. Turčány tient en même temps à sauvegarder le système de figures et d’images horizontal et vertical de l’original. Il va encore plus loin en insistant sur les « propriétés latentes de l’original – les intentions  dont l’émergence est empêchée par la langue de l’original et la forme choisie. »  Son souci du rythme l’amène à une méthode de travail particulier – il apprend l’original par cœur, le déclame et déclame aussi sa traduction.

Récitant doué et impressionnant,  il a même enregistré des morceaux de poésies de Ján Hollý (1958, 1983) ainsi que sa traduction de Proglas (1996, 1998, 2004, du  vieux slave vers le slovaque en collaboration avec  E. Pauliny).

Dans la présente étude, V. Turčány développe la question de traduction poétique en collaboration du traducteur poétique/poète et du philologue qui l’intéresse et souvent est indispensable, selon lui, pour saisir l’original dans sa complexité.  V. Turčány présente sa méthode et ses expériences faites avec la traduction du Dante.
 
Viliam Turčány

PREKLADANIE DANTEHO VO DVOJICI
 
O prekladaní Danteho vo dvojici, čiže s dr. Jozefom Felixom, som hovoril v Literár-novednom ústave SAV už pred piatimi rokmi, pri 75. výročí jeho narodenia. Ešte predtým písal o našej spolupráci Anton Popovič v knihe Teória umeleckého pre­kladu.(1) Vraciam sa k tejto téme preto, lebo otázku prekladateľských dvojíc, ktoré vznikali najmä v posledných desaťročiach, pokladám za dôležitý moment vo vývoji nášho prekladateľstva, presnejšie povedané, vo vývoji prekladania básnických veľdiel do slovenčiny. Pritom by som chcel zvlášť vyzdvihnúť úlohu dr. J. Felixa ako svoj­ho spoluprekladateľa, interpreta dvoch prvých kantík Božskej komédie. Pokiaľ ide o prekladateľské dvojice vôbec, je známe, že dr. Jozef Felix spolupracoval aj s iný­mi básnikmi: pri preklade Villonovej poézie až s tromi, s Jánom Kostrom, Jánom Smrekom a s Ivanom Mojíkom. Ale tento priestor prenechávam iným bádateľom.

Poéziu som síce začal prekladať už na trnavskom gymnáziu v roku 1946, no až Danteho Vita nova znamená môj nový život prekladateľský. Koncom roku 1956, keď som sa púšťal do prebásňovania veršov z tohto diela, mal som okrem jednotlivých básní z francúzskej, nemeckej a ruskej literatúry za sebou i preklad Balád a romancí od českého básnika Jana Nerudu(2), ktorý kládol na prebásňovateľa nemalé nároky. A hoci som preložil niekoľko sonetov od rozličných autorov aj predtým, zdalo sa mi zrazu holou nemožnosťou preniesť všetko významové bohatstvo Danteho sonetu do 154 vysoko organizovaných slabík (čiže do štrnástich sylabotónických, jambických jedenásťslabičníkov, rýmovaných podľa vzorca predlohy) v slovenčine.

Sonety totiž a ďalšie básnické formy (kancóny a ballatu), ktoré obsahuje Danteho Nový život, som už neprekladal sám. K spolupráci na tomto malom veľdiele Danteho mladosti ma prizval zakladateľ slovenskej romanistiky dr. Jozef Felix (1913-1977), ktorý preložil jeho prozaické časti a mne urobil doslovné preklady básní s nesmier­nym množstvom poznámok, sčasti potom použitých v komentári ku knižnému vydaniu v Slovenskom vydavateľstve krásnej literatúry roku 1958.(3) A nad významovou zlo­žitosťou básní, odkrývanou nielen Dantem v prozaickej časti diela, ale najmä mojím spoluprekladateľom vo vysvetlivkách k nim, stál som sprvu bezradný.

Ako to v zúfalstve nad ťažkou prácou býva, človek si ju zväčšuje ešte ďalej. Naučil som sa originál naspamäť, hoci som vtedy po taliansky nevedel (na gymnáziu sme ma­li iba latinčinu a francúzštinu) a nepoznal som ani zákonitosti talianskeho veršovania. A tak Danteho hendekasyllaby som si čítal sprvu ako presné jambické jedenásťslabičníky, známe zo slovenskej, či nemeckej a ruskej versifikácie. Pravda, v tomto som sa čoskoro opravil, keď som sa začal pozerať do Italsko-českého slovníka od Jarosla­va Rosendorfského (taliansko-slovenský slovník vtedy ešte neexistoval), v ktorom sú vyznačené i prízvučné slabiky jednotlivých slov, a najmä keď som si naštudoval ta­liansku gramatiku. Zistil som, že taliansky hendekasyllabus je z hľadiska slovenskej versifikácie vlastne sylabický verš, ktorý má iba jedinú metrickú konštantu sylabo-tónickú, a to zhodu prízvukov v rýmovej polohe, čo je súčasne aj podstatný rozdiel medzi sylabizmom talianskym a sylabizmom slovenským, v ktorom sa nežiada zho­da prízvukov ani v rýmovej pozícii; tento veršový systém sa uplatňuje predovšetkým v slovenskej ľudovej poézii.
Hoci mi dr. Jozef Felix urobil ten najpresnejší doslovný preklad básnických textov, začal som si zo spomínaného slovníka vypisovať všetky slovíčka, celé heslá so synony­mami, s vetnými konštrukciami, ako by som aj od nich pýtal radu a pomoc. Paralelne som skúmal rýmové možnosti významovo najzaťaženejších slov v texte a sledoval som aj eufonickú výstavbu veršov, ktorú som hodlal naznačovať i v preklade. Až postup­ne, keď ma už celého presiakol originál, vyložený do najmenších detailov a spojitostí s väčšími celkami, až po takomto osvojení si predlohy začali sa mi črtať jednotlivé riešenia, zužujúce sa napokon na jediné - definitívne.

Takýmto spôsobom som pokračoval aj pri prekladaní Danteho Pekla, na ktorom sme spolupracovali s dr. Jozefom Felixom plných päť rokov (od konca roku 1958 až do konca roku 1963). Dielo vyšlo koncom roku 1964,(4) zasa v Slovenskom vydavateľstve krásnej literatúry, „v predvečer" sedemstoročnice Danteho narodenia. Jasný výklad textu do najmenších podrobností a zistenie hierarchie prvkov v origináli stali sa pre mňa pevnou pôdou, na ktorej som sa usiloval budovať slovenskú podobu prekladanej básne. Vysvetlivky, literárnohistorické a iné súvislosti, sprostredkúvané spoluprekladateľom, ktoré sa na začiatku zdali záťažou a obmedzovaním, premenili sa napokon na najvyššiu slobodu, na znalosť poriadku v slovenskom jazyku, v rámci možností a - pochopiteľne - prebásňovateľových schopností.

Prekladanie tercín sa však ukázalo oveľa ťažším, než napríklad prekladanie sone­tov. Jeden spev Božskej komédie predstavuje v priemere niečo cez 140 veršov, čiže toľko čo desať sonetov. No kým pri jednotlivých znelkách básnik-pôvodca a teda i básnik-prekladateľ môže niektoré rýmovky (čiže zvukovozhodné časti rýmujúcich sa slov), použité v jednom sonete zopakovať i v niektorých sonetoch ďalších, už v rámci jedného spevu Božskej komédie - ako som to postupne zisťoval v pôvodine - sa raz po­užitá rýmovka viackrát (okrem niekoľkých vysokofunkčných výnimiek) nevyskytuje. Napríklad, ak v 28. speve Pekla sa objaví rýmovka „ura" (zvukovozhodná časť rýmu­júcich sa slov od prízvučnej samohlásky do ich konca) vo veršoch 113., 115. a 117., tak potom nielenže rýmujúce sa slová „paura", „assicura" a „pura" sa v tomže tvare nenájdu v ďalších rýmových polohách ani pred týmto, či za týmto miestom, ale do nich sa v rámci tohože spevu nedostanú ani slová iné, obsahujúce tú istú rýmovku (napríklad „cura", „oscura", „dura" ap.). Prekladateľ, ktorý rešpektuje túto vlastnosť originálu, si prácu poriadne sťaží.

Preklad jedného spevu mi trval zvyčajne 4-6 týždňov. Najprv som sa naučil na­spamäť originál a vzápätí alebo súčasne som sa usiloval dôkladne si osvojiť poznámky k nemu. K jednému spevu mi spoluprekladateľ dodával nezriedka aj 20 strán, obsahu­júcich výklady najvýznamnejších danteológov a samého dr. Jozefa Felixa. Až potom som začal prekladať daný spev, majúc na pamäti všetky prvky jeho štruktúry, nielen obsahovej, ale aj formovej, vrátane rytmickej, rýmovej, eufonickej, teda veršovej, do ktorej mi pomáhalo prenikať aj moje predošlé bádanie v slovenskej versifikácii. Práve znalosť slovenských veršových systémov ma viedla k tomu, že napriek odlišnej, v pod­state sylabickej predlohe som prekladal Božskú komédiu v sylabotónických veršoch. Sylabizmus totiž už aj v náznaku - rozkolísaním slovenského, metrický pomerne pres­ného jambického jedenásťslabičníka pod vplyvom predlohy - by posúval toto dielo „učeného" básnika, jedného z najučenejších, do neželanej blízkosti slovenskej folklór­nej poézie.

Keď som doprekladal spev, zašiel som k pánu doktorovi, alebo on i spolu s paňou prišli ku mne a predniesol som im spamäti spev v origináli i v prebásnení. Pán doktor potom prebásnenie dôkladne študoval, ale - keďže som sa vždy usiloval do slovenského veršového snenia preniesť vietko to, čo mi v doslovnom preklade i v poznámkach dal - nemal k prebásneniu (okrem dvoch-troch prípadov, ktoré sme si vzájomne vysvetlili) kritické pripomienky.

Preklad Očistca sa pre zaujatie inými úlohami oboch prekladateľov pretiahol na mnoho rokov. Dr. Jozef Felix mi odovzdal osobne doslovný preklad 25 spevov Očistca (píšem o tom v nekrológu Cestou zo Slávičieho údolia* i s poznámkami v strojopise. Po jeho smrti v roku 1977 mi pani Elena Felixová dodala preklad zostávajúcich spevov Očistca, ktorý i s náčrtmi poznámok zanechal pán doktor v rukopise. Preklad Očistca sme teda urobili spolu, i keď komentár k nemu som musel urobiť už ja, a to na základe jeho poznámok aj štúdia ďalších materiálov. Preklad druhej kantiky vyšiel vo vydavateľstve Tatran v roku 1982.(6)

Tretiu kantiku Božskej komédie (Paradiso) som preložil sám a okrem komentára urobil som k nej i štúdiu Básnik Danie. Preklad Raja vyšiel opäť v Tatrane (Tatran je zmeneným názvom Slovenského vydavateľstva krásnej literatúry) roku 1986.(7) Všetky tri diela Božskej komédie ilustroval vynikajúci slovenský maliar Vincent Hložník.

Na záver by som dodal ešte to, že prekladateľským ideálom básnickej generácie, ku ktorej patrím (Mihálik, Válek, Rúfus) bola požiadavka, aby preložená báseň pôsobila ako dobrá pôvodná báseň.(8) Tento ideál som videl stelesnený už v Strmeňových prekla­doch Eminescovej a Rilkeho poézie i v jeho preklade básní z Danteho Nového života.(9) No práve spolupráca básnika-versológa vo dvojici s odborníkom v romanistike, s dr. Jozefom Felixom, umožnila posunúť básnický preklad - a to nielen podľa môjho po­zorovania - i do väčšej blízkosti k originálu, k jeho obsahovým i formálnym zložkám. Potvrdzuje to aj analýza troch prekladov Danteho Pekla (Strmeňovho, Žarnovovho-Pažítkovho a nášho, čiže Felixovho-Turčányho) od Aleny Wildovej-Tosi.(10) Preklad celej Božskej komédie vysoko hodnotia i dvaja z najväčších slovenských básnikov - Vojtech Mihálik v článku Božská komédia v slovenčine(11) a Milan Rúfus, ktorý hovorí, že prekladom celej Božskej komédie „slovenská literatúra konečne zmaturovala".(12) Dr. Jozef Felix často zdôrazňoval, že umenie Danteho stúpa od kantiky ku kantike a že vr­cholí v Raji. Ak má pravdu Mihálik, že aj umenie prebásňovateľa dosiahlo svoj vrchol práve v Raji, je to aj zásluha dr. Jozefa Felixa, lebo i pri prekladaní tretej kantiky som postupoval podobným spôsobom, akému som sa naučil v kantikách predošlých od neho - od dr. Jozefa Felixa.

in SLOVAK REVIEW, 3 (1994), pp. 158-161; éd.: Bratislava, Institut des littératures étrangères; Académie slovaque des Sciences.

(1) POPOVIČ, A.: Teória umeleckého prekladu. Bratislava 1975, s. 80-88.
(2) NERUDA, J.: Balady a romance. Bratislava 1955.
(3) DANTE, A.: Nový život. Z talian. prel. Jozef Felix a Viliam Turčány. Úvod Danteho Nový život a komentár napísal Jozef Felix. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1958.
(4) DANTE, A.: Božská komédia. Peklo. Z talian. orig. prel. Viliam Turčány a Jozef Felix. Komentár napísal Jozef Felix. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1964.
(5) Turčány, V. : Cestou zo Slávičieho údolia. Slovenské pohľady,  1977, č.7, s.99.
(6) Dante, A.: Božská komédia: Očistec. Z talian. orig. prel. Viliam Turčány a Jozef Felix. Podľa poznámok Jozefa Felixa komentár napísal Viliam Turčány, Tatran 1982.
(7) Dante, A.: Božská komédia: Raj. Z talian. orig. prel. Viliam Turčány. Komentáre a štúdiu napísal Viliam Turčány. Tatran 1986.
(8) Válek, M.: Preklady. Bratislava 1977, s.496.
(9) Dante, A.: Nový život. Preložil Karol Strmeň, Ružomberok, Obroda 1943.
(10) Wildová-Tosi, A.: Preklady Danteho do slovenčiny. Revue svetovej literatúry, 29, 1993, č.5, s.76-79.
(11) Mihálik, V.: Božská komédia v slovenčine. Pravda 1987, 4.marca, s.5.
(12) Rúfus, M.: Doslov ku knihe V.Turčányho Zrkadlová sieň. Bratislava 1988, s.284.(